Ešte v roku 1965 ti mohol policajt v Kalifornii zobrať dosku priamo z rúk a v Nórsku si za ňu mohol mať problém až do konca 80. rokov. O pár desaťročí neskôr stála na olympijskom stupni víťazov trinásťročná Japonka so zlatou medailou na krku.
Málokto má za sebou takú cestu ako skateboardy. Z ulice, kde ich úrady považovali za hrozbu, až na najväčšie športové podujatie sveta.
Keď surferom chýbali vlny
Skateboarding sa narodil v Kalifornii v 50. rokoch z čistej nudy. Surferi hľadali, čo robiť v dňoch, keď more nedávalo vlny, a tak pribili kolieska od korčúľ na kus dosky. Vznikol „sidewalk surfing“, surfovanie na chodníku. Prvé sériovo vyrábané dosky sa objavili koncom 50. rokov a v polovici 60. rokov už ich továrne nestíhali vyrábať. V roku 1965 bežali celoštátne preteky v americkej televízii a v Arizone otvorili prvý skatepark na svete.
Kolieska boli vtedy z kovu alebo tvrdenej hliny. Na hladkom betóne šli, na prvom kamienku sa zasekli a jazdec letel dopredu. Pohotovosti sa začali plniť zlomenými zápästiami.
Prvý zákaz prišiel už v roku 1965
Reakcia úradov bola rýchla. Kalifornská lekárska asociácia označila skateboardy za novú zdravotnú hrozbu. Policajní šéfovia odporúčali obchodom, aby ich prestali predávať, a rodičom, aby ich nekupovali. Do leta 1965 zakázalo jazdu na chodníkoch a cestách okolo dvadsať amerických miest a v niektorých policajti dosky jednoducho zhabali.
Výrobcovia o odbyt prišli zo dňa na deň. Pamätníci hovoria, že v novembri 1965 sa trh zastavil takmer cez noc. Skateboarding sa stiahol do zapadnutých kútov Kalifornie, kde ho držala nažive hŕstka nadšencov.
Nórsko: jedenásť rokov v podzemí
Najďalej zašlo Nórsko, jediná krajina, ktorá skateboarding zakázala úplne. Od marca 1978 nesmel nikto dosky dovážať, predávať, propagovať ani na nich jazdiť. Vláda sa odvolávala na americké štatistiky úrazov a dosku nebrala ako športové náčinie, ale ako nebezpečnú hračku.
Zákaz však jazdu nezastavil, len ju zahnal do lesa. Mladí Nóri si stavali rampy v ústraní, dosky pašovali zo zahraničia a jazdili tam, kam polícia nechodila. Prvé výnimky pre organizované skupiny prišli v polovici 80. rokov a úplne zrušený bol zákaz až v máji 1989.
Mäkšie kolieska, prázdne bazény a ulica
Skateboarding zachránila technika. Začiatkom 70. rokov prišli kolieska z polyuretánu, ktoré držali na povrchu, tlmili nárazy a prešli aj cez drobné nerovnosti. Jazda sa zrazu dala ovládať. Keď Kaliforniu postihlo sucho a majitelia víl vypustili bazény, jazdci objavili zaoblené steny ako ideálny terén. Tak vznikol štýl, z ktorého neskôr vyrástla dnešná disciplína park.
V 80. a 90. rokoch sa skateboarding presunul do miest. Zábradlia, schody, lavičky a obrubníky sa stali prekážkami na triky. Mestá odpovedali kovovými zarážkami na hranách a tabuľami so zákazom jazdy, jazdci zase heslom, že skateboarding nie je zločin. Napätie medzi skejtermi a verejným priestorom trvalo desaťročia, no dosky z ulíc už nezmizli.
Tokio, Paríž a Los Angeles
Zlom prišiel v roku 2016, keď Medzinárodný olympijský výbor zaradil skateboarding do programu hier v Tokiu. Pre mnohých jazdcov to bola zvláštna chvíľa, lebo šport, ktorý roky stál mimo systému, sa zrazu ocitol v jeho centre. Pre verejnosť to bol signál, že doska už nie je len vec rebelov.
Olympijská premiéra sa pre pandémiu konala v lete 2021. Osemdesiat jazdcov súťažilo v dvoch disciplínach. Street sa jazdí na trati s napodobeninami schodov, zábradlí a lavičiek, park v kotlinách s oblými stenami, ktoré pripomínajú spomínané bazény. Najväčším príbehom bola trinásťročná Momiji Nishiya, ktorá vyhrala ženský street, pričom aj striebro brala trinásťročná jazdkyňa.
V Paríži v roku 2024 súťažilo už 88 jazdcov a v roku 2028 sa skateboarding vráti do Kalifornie. Olympijské preteky v Los Angeles budú len kúsok od miest, kde v 60. rokoch policajti zhabávali dosky.
Prečo to má zmysel aj pre teba
Olympijské medaily sú jedna vec, no to podstatné sa odohráva mimo štadiónov. Dosky sa vrátili do parkov, mestá stavajú skateparky namiesto zarážok na lavičkách a na rampách sa stretávajú tínedžeri aj chlapi po štyridsiatke. Mnohí z nich jazdili v 90. rokoch, potom dosku na roky odložili a teraz sa k nej vracajú, často spolu s deťmi.
Skateboarding pritom stále stojí na tom istom princípe ako pred sedemdesiatimi rokmi. Trénuje rovnováhu, koordináciu a trpezlivosť, lebo každý trik je séria pádov, kým sa raz podarí. Netreba k nemu klub, permanentku ani vlny. Stačí kus hladkého asfaltu a doska, ktorá sedí štýlu jazdy. Kto chce skúšať triky a skatepark, siahne po klasickom skateboarde, kto chce pokojne brázdiť cyklotrasy, vyberie si longboard. Rozdiely medzi nimi prehľadne ukazuje ponuka skateboardov a longboardov.
Od zakázanej hračky k olympijskej disciplíne to trvalo šesť desaťročí. Na prvú jazdu ti stačí jedno popoludnie.
